Gregoriánsky chorál a jeho premeny
Rozpadom rímskeho impéria zanikla otrokárska antická spoločnosť aj jej kultúra a na jej troskách vzniká od 6. storočia po n. l. spoločnosť a kultúra nová, feudálna. Vo feudálnom ráde stoja proti sebe dve triedy: veľkí majetníci pôdy a poddaní sedliaci. Spoločenská štruktúra je v tomto období založená na autoritatívnom systéme. Existujú tri stavy: duchovný, šľachtický a selský!!!.
Umenie je služobného rázu. Až v neskoršom stredoveku sa rozlišujú slobodné a služobné umenie (artes liberales et serviles). Umenie slúži predovšetkým náboženskému kultu a prevláda v ňom funkcia podávacia, tj. má za úlohu podávať nevzdelanému ľudu náuku. Podobne ako v staroveku, tak aj teraz tvorí hudba jednotu so spevom a tancom a je v tesnej súvislosti so slovom. Umelec ako jednotlivec sa stráca v kolektíve, produkcia a reprodukcia nie je funkčne rozlíšená. Skladateľ má k dispozícii radu pripravených tvárnych postupov, ktoré sú priamo kánonom – pravidlom cirkevných noriem – predurčené, aby vykonáva určité funkcie. Tak napríklad existujú stále melodické formule pre spev žalmov a melodické i rytmické modely pre liturgické texty. Cirkevná dogma žiada i v hudbe prísnu uniformu.?!
Gregoriánsky chorál je odrazom politického a hospodárskeho usporiadania spoločnosti. V dobe románskej architektúry vládne v rímskokatolíckej cirkvi ako súčasť bohoslužby a vyniká dôslednou jednohlasnosťou. Rozoznávame päť období gregoriánskeho chorálu. Pre prvé obdobie (1.- 8. storočie po n. l.) sú charakteristické psalmódie – spievanie žalmov buď antifonicky (striedaním zborov) alebo responzoriálne (striedaním sóla a zboru). Dôležité bolo vtedy spievanie hymnov (zborových lyrických piesní), z nich najznámejší je Te Deum laudamus, pripisovaný milánskemu biskupovi Ambrózovi (4. storočie po n. l.). Po ňom sa tieto spevy nazývali chorál ambroziánsky. Ten však bol v 6. storočí potlačený chorálom gregoriánskym (nazvaný s najväčšou pravdepodobnosťou podľa pápeža Gregora Veľkého, ktorý bol pápežom v rokoch 590 – 604). Gregor Veľký dal zozbierať a revidovať všetky vtedajšie liturgické spevy a vydal ich pod názvom Antiphonarius cento. Založil taktiež spevácku školu Schola cantorum.
Druhé obdobie gregoriánskeho chorálu znamená jeho veľké rozšírenie v 8. až 9. storočí po n. l. Vtedy sa vyvíjali spevy omšové, a to vlastné (proprium – premenlivé, napríklad graduale, offertórium) a stále časti omše (zvané ordinarium, tj. Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus a Agnus). Vznikajú tak rôzne liturgické spevníky, okrem antifonára zvlášť graduál, obsahujúci omšové spevy vôbec, a misál s výberom spevov pre spievanú omšu.
Za Karola Veľkého (768 – 814) mal gregoriánsky chorál dôležitú politickú funkciu. Kresťanstvo bolo výsadou vládnucej triedy. Vtedy sa zakladali spevácke školy pri kláštoroch a kapitulách (Cantebury, Sankt Gallen, Reinchenau) a rozvíjajú sa teórie. Teoretik Notker Balbus (830 – 912) je tvorcom sekvencií. Tie znamenajú pôvodne iba sled nôt, neskôr texty, ktoré sa podkladali jubilacím!!! a neboli veršované. Po obmedzení sekvencií tridentským koncilom v 16. storočí udržalo sa celkom päť sekvencií, z nich je najznámejšia Stabat mater (Stála matka), Dies irae (Deň hnevu – v Requiem, tj. omša za zomrelé miesto Glória) a Veni Sancte Spiritus (Príď, ó Duchu presvätý). Za sekvenciu bola dlho považovaná antifona Media vita in morte sumus (Uprostred života sme smrti neďaleko), ktorá mala vplyv na vznik počiatkov ľudových piesní. Sekvenciami sa vychádzalo v ústrety ľudu, ktorý nedokázal spievať zložité ozdobné spevy. Podobnú funkciu mali tiež trópy, tj. vysvetlivky, komentáre k textu. Najčastejšie sa trópovalo Kyrie.
Veľký význam pre toto vrcholné obdobie gregoriánskeho chorálu mal Guido z Arezza (990 – 1050), pôvodca solmizácie a upravovateľ notácie.
Zistil, že čistota spevu sa dá upevniť poznaním a správnou intonáciou celotónových a poltónových krokov. K tomu sa mu výborne hodil hymnus Paula Diakona z 8. storočia k pocte sv. Jána, ktorého slabiky ut, re, mi, fa, sol, la tvorili tzv. kvidónsky hexakord (šesťstrun) s poltónom uprostred (mi – fa). Z toho vznikol hexakord prirodzený (c – d – e – f – g – a), tvrdý (g – a – h – c – d – e) a mäkký (f – g – a – h – c – d), ktoré tvorili stredoveké systema maximum (celá tónová sústava zo sedem hexakordov). Prenášaním (transpozíciou) – zmenou polohy (mutáciou) týchto hexakordov sa dospelo k stupniciam, ktoré sa podobali charakteru našich durových a molových stupníc.
Dlho však ovládali a v dnešných moravských a slovenských ľudových piesňach sa doposiaľ vyskytujú cirkevné stupnice a tóniny, v ktorých zaznieva gregoriánsky chorál. Z gréckych a byzantských stupníc si ponechal len názvy, ale chápal stupnice na rozdiel od antiky vždy vzostupne v rámci oktávy. Rozoznávali sa štyri módy (tóniny) autentické (pôvodné) a štyri plagálne (odvodené), ktoré začínali o kvartu nižšie. Autentickými rádmi boli dórska (d – d’), frygická (e - e’), lydická (f - f’) a mixolydická (g - g’). Plagálne mali názvy autentických s predponou hypo- (hypodórska A-a, hypofrygická H-h, hypolydická c - c’, hypomixolydická d - d’’). Po určení tóniny neboli tak dôležité intervaly ako určité melodické úryvky – modely, ktoré charakterizovali tieto tóniny.
Taktiež priniesol Guido z Arezza podstatné reformy. Notopis sa vyvíjal niekoľkorakým spôsobom. Buď používal ako notáciu písmená (v starom Grécku) alebo zvláštne značky (notácia písmená a grafická). Najstarší značky sú neumy, ktoré znamenali jednak pokyn dirigentovej ruky (stúpanie – klesanie), jednak nápev. Prehľadnosť neumových značiek, písaných nad textom, a taktiež možnosť ich intervalovej platnosti netne vyžadovala zavedenie linajok, ktoré sa objavujú už v 10. storočí. K doterajším dvom linajkam Guido pridal dve ďalšie, takže neumy sa písali na linajky aj do medzier. Mali i rôzne farby: červenú, ktorá udávala tón F, žltú pre tón c, a čierne. Tie neskôr ustúpili písmenám F, C a G, z ktorých sa vyvinuli naše kľúče.
Z pôvodných neumatických paličiek a ich rôznych zoskupení vznikali podľa rôznych pisárskych zvykov rozmanité háčiky (mušie nožičky) a podobné tvary neum. Konečnou úpravou je notácia chorálová, tiež nazývaná quadrata romana, ktorej základným znakom je štvorec. Touto notáciou sú dnes písané všetky liturgické spevníky rímskokatolíckej cirkvi.
V niektorých krajinách mala táto chorálová notácia svoje odchýlky, tak napríklad v Čechách nadobudla skôr tvar romboidu – kosoštvorca, ako je poznať na prvých českých duchovných piesňach. V 13. a 14. storočí dostalo toto chorálové písmo tvar hřebů a podkov s ostrými znakmi a silnejšími nožičkami.
Formy gregoriánskeho chorálu boli rôzne delené. Najlepšie vyhovuje delenie švajčiarskeho hudobného historika Petra Wagnera na formy viazané a voľné. Viazané predpisujú určité melodické modely pre určitú liturgickú funkciu, napríklad lekcie (čítanie evanjelia), oratio (modlitba), psalmódia (spev žalmov). Iné delenie sa nazýva sylabické (na jednu slabiku jedna nota) alebo tiež accentus. Formy voľné (podľa iného delenia melismatické teda ozdobné alebo concentus) sú ďaleko slobodnejšie v melodickom rozvoji, ako ukazujú antifóny, responzória, hymny, sekvencie a trópy. Najzložitejšie z nich je bohate kolorované Aleluja (chválospev, spievaný zvlášť na veľkú noc).

Tretie obdobie gregoriánskeho chorálu (11. – 15.storočie) bola doba úpadku, čo je vidieť už z prílišného počtu sekvencií a trópov. Úpadok chorálu pokračuje v ďalšom období (16. – 19.storočie). Z gregoriánskeho chorálu sa postupne stáva spev viachlasný. Vplyvom humanistov sa síce vracia k prirodzenosti, zvlášť v deklamácii, pôvodné dlhé nápevy sú skracované, ale bolo nutné vydať jeho revidované vydanie. Dokladom toho je medicejská edícia graduálu na počiatku 17.storočia a lichtenštajnské vydanie antifonára z 2.polovice 16.storočia.
Posledné, piate obdobie gregoriánskeho chorálu v 20.storočí značí do istej miery je renesanciu a reformáciu. Cirkev podporuje celé rehoľné školy, ktoré sa venujú štúdiu chorálu vedecky, napríklad benediktínsky mnísi v Solesmes vo Francúzsku. Výsledkom bádania bolo vatikánske vydanie (1908 a 1909), ktoré sa vracia k tradičnému zneniu chorálu (cantus traditionalis).
Gregoriánsky chorál poskytol do najnovšej doby nepreberné bohatstvo nápevné. Pôsobil na vznik ľudových piesní takmer všetkých európskych národov, stal sa ako cantus firmus (pevný spev) oporou viachlasej hudby, témou pre tvorbu početných skladateľov, napríklad Johanna Sebastiana Bacha, Hektora Berlioze, Franza Liszta, ba i symbolom
v skladbe Vítězslava Nováka. Dodnes uchvacuje velebnou krásou, ktorú obdivovali najväčší majstri, napríklad Wolfgang Amadeus Mozart.

TYPY NOTÁCIÍ

	Biela menzurálna notácia
	Čierna menzurálna notácia
	Kvadratická notácia
	Neumová notácia (Talinsko, 11.-12.storočie)