IV.I Nizozemská škola

Nizozemská škola je dovŕšením vývoja viachlasu, znamená dobu jeho klasického slohu i zahraničného rozmachu. Vtedajšie Nizozemsko, obsahujúce nielen dnešné Belgicko a Holandsko, ale aj severné Francúzsko, bola zem zaľudnená s prekvitajúcim hospodárstvom, so skvelým obchodom a priemyslom. Politicky bolo pod nadvládou Španielska.
Nizozemsko kvitlo v 15.storočí a na začiatku 16.storočia umeleckým životom. Vedľa výtvarného umenia bola to zvlášť hudba, ktorá prenikla takmer do celej Európy. Hudbu a spev vtedy pestovali spevácke skupiny, neboli veľké počtom, ale významné hodnotou výkonu. Vznikali po vzore pápežskej kapely, pri veľkých chrámoch, pri šľachtických dvoroch. Vytvorili sa hudobné spoločnosti, ktoré sa časom premenili z vokálnych na nástrojové a stali sa nevyhnutným výkonným strediskom hudby a spevu až hlboko do 19.storočia. Delili sa neskôr na fundačné (fundácia, tj. založené z peňažného daru) a šľachtické (dvorné) kapely.
Nizozemci pozdvihli polyfónne umenie k najväčšej dokonalosti. Kontrapunkt, vzájomné spojenie niekoľkých nápevov, priviedli k takej technickej virtuozite, že sa stali majstri tematickej práce (rozvíjanie témy) a učitelia ďalších hudobných období. Kánon, pri ktorom druhý hlas dôsledne opakoval nápev prvého hlasu, bol nazvaný fuga (útek, prvý hlas utekal, nebolo ho možné zastaviť). Bol spracovaný hneď ako račí kánon (druhý hlas spieval melódiu od konca na začiatok), inokedy ako zrkadlový (v obrátených intervaloch ako v zrkadle), niekedy opäť ako hádankový – utajený, alebo v predĺžených rytmických hodnotách a pod. Najväčší majstri podliehali týmto vplyvom a neváhali použiť podobné „hračky“ a rébusy. Ockeghemovo 36 hlasé Deo gratias bolo komponované deväťnásobne kánonicky. Deväť hlasov opakovalo vždy po prestávke jedného taktu stále tú istú melódiu.Takéto skladby pôsobili nezrozumiteľne po stránke textovej, zatemňujúce význam slova. Vládnuca cirkev nemohla pripustiť, aby slovo strácalo svoj význam. Došlo k sporu medzi týmto umením a cirkvou, ktorá na tridentskom koncile v polovici 16.storočia bezobsahovú viachlasnú hudbu odsúdila. Tento polyfonický sloh zachránil Palestrina rovnomernejším vyvážením oboch zložiek, textovej aj hudobnej. Je potrebné zdôrazniť, že zvlášť vyumelkované skladby nizozemských majstrov tvorili výnimku, a zachovali si slávnu povesť majstrov kontrapunktov a fugy.
Nizozemskú školu možno deliť na mladšiu a staršiu. Hlavou staršej zložky sú skladatelia Guillaume Dufay (asi 1400 – 1474) a Gilles Binchois (asi 1400 – 1460). Táto staršia škola vychádza v podstate z gregoriánskeho chorálu i francúzskej ars nova a je značne ovplyvnená anglickým skladateľom Johanem Dunstablem (asi 1380 – 1453), skladateľom piesní a hymnov, zakladateľom variačnej formy. Strašia škola presadzuje omše a moteta., ktoré sú viachlasného rázu. Prevaha najvyššieho hlasu s ľudovou melodikou a pohyblivou rytmikou bola zvlášť charakteristická pre skupinu Dufayovu, ktorá začala uplatňovať aj štvorhlas.
Mladšiu nizozemskú školu vedú skladatelia Jean Ockeghem (asi 1430 – 1495), Jacob Obrecht (asi 1452 – 1505), Josquin Des Prés (asi 1450 – 1521); spravidla uplatňujú štvorhlas, a to bez prednostného zdôraznenia prvého hlasu , rovnoprávne pre všetky. Omša sa stala reprezentatívnou formou tejto školy, riešená ako šesť dielny motetový cyklus (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Benedistus, Agnus). Cantus firmus ako základná opora vyberá sa buď z chorálu alebo svetskej piesne, alebo sa tiež tvorí samostatne.
Dobu nizozemských škôl považujeme za zlatú dobu kontrapunktu, ktorý našiel obľubu hlavne v hornej spoločenskej vrstve. Ľudu nebol tento sloh blízky, ale ani vokálna polyfónia sa neubránila ľudovému vplyvu.