Vedľa dychových nástrojov (trúbky, cinky, kornety) sa dočkali značnej obľuby v 16.storočí nástroje sláčikové, drnkacie a klávesové. Za najstarší sláčikový nástroj sa považuje rota alebo chrotta. Trubadúri sprevádzali svoje piesne vielou (violou). Ale v 15. a 16.storočí nadobúda v spoločnosti najväčšiu obľubu lutna a neskôr od 17.storočia víťazia husle. Lutna bola vtedy tak obľúbeným nástrojom ako je dnes klavír. Prostredníctvom Arabov sa dostala cez Španielsko do Európy. Vyrábala sa v pretiahnutom tvare so širokým krkom a hmatníkom, na ktorom boli početné hmatové pražce k uľahčeniu hry. Počet strún sa menil a dosahoval čísla 11 (5 rovnako ladených dvojíc a 1. samostatná struna). Boli ladené po kvartách s terciou uprostred (aa-dd-gg-hh-ee-a). Pre svoju akordickú hru sa stala lutna v rôznych odrodách členom orchestru, obzvlášť nižšia lutna, tzv. teorba. Hra na lutnu sa pestovala v širokých ľudových vrstvách, dosiahla skutočné virtuosity a vytvorila vlastný nástrojový sloh, ktorý mal vplyv na hru klavichordu a klavicembala (čembala), predchodcu dnešného klavíru. Na klavichorde sa struny rozochvievali kovovými jazýčkami (tangentami), upevnenými na zadnom konci kláves. Tým, že sa mohlo vylúdiť niekoľko tónov na jednej strune, bola pri klavichorde značne obmedzená možnosť akordickej hry.
Túto nevýhodu odstránilo klavicembalo, pretože každý tón sa rozoznieval na inej strune, a to hrotom havranieho pera, umiestneného na konci klávesy. Čembalá nazývali sa tiež spinet alebo v Anglicku virginal.
Virginalová hra dosiahla vynikajúci stupeň v Anglicku v dobe Shakespearovej (skladatelia Byrd, Bull). Tieto nástroje umožňovali po vzore lutny len krátky, drobný tón a rýchle, rozmanité behy. Ľudová hudba bola zdrojom početných skladieb lutnových a čembalových, napriek tomu boli lutny ľudovejším nástrojom, naopak čembalá a virginaly sa tešili obľube v tak zvanej vyššej spoločnosti.
Organovanie má v stredoveku kolísku v Byzancii a odtiaľ preniklo na západ. Antický hydraulický organ s použitím vodnej regulácie sa zmenil na organ bez regulovaného vzduchu. Najneskôr koncom 15.storočia vznikla zásuvková sústava, ktorá umožnila triedenie jednotlivých hlasov.
IV.II Škola rímska
Počas 2.polovice 16.storočia dostúpili Taliani do takého umeleckého stupňa ako Nizozemci. Giovanni Pierluigi da Palestrina (1525 – 1594) má svoje meno podľa svojho rodiska, mesta Palestriny, jeho rodné meno je Pierluigi (otec Sante Pierluigi). Rástol od malička v prostredí chrámovej hudby a venoval jej svoje najlepšie sily ako kapelník petrovho kostola v Ríme aj ako skladateľ. Dokázal sa postaviť svojím umením proti najvyššej autorite – pápežovi a zvolil si cestu pokroku a slobody. Vydal zbierku svetských madrigálov, čím popudil pápeža a bol prepustený. Nakoniec zvíťazil a bol znovu povolaný na najzodpovednejšie miesto rímskeho velechrámu.
Jeho genialita spočíva v tom, že prispôsobil nový nizozemský sloh ľudovejšiemu harmonickému cíteniu. Naopak u nizozemcov vznikajú harmónie viac menej náhodne spojením rozmanitých melódií, u Palestrina vystupuje jasnejšie harmonické ustrojenie a akordický spôsob súzvukovej väzby. To prospelo zrozumiteľnosti textu, pretože prílišnou polyfonickosťou trpela slovná stránka skladby. Požiadavky jasnej akordicky prehľadnej hudby mal aj tridentský koncil (1545 až 1563), vyzbrojený proti kacírom i v hudobnom ohľade, takže neskôr po Palestrinovej smrti vzniká legenda, že on sa stal záchrancom pravej cirkevnej hudby. Palestrin bol vskutku povolaný len k tomu, aby reformoval gregoriánsky chorál.
U Nizozemcov možno hovoriť o sprevádzaní nástrojov, Taliani svoje polyfónne skladby tvorili len vokálne (= a capella, tj. bez doprovodu, ako sa spievalo v kaplnke, v chrámoch). U Palestrina dosihol tento štýl takej dokonalosti, že sa hovorí priamo o palestrinovom štýle a o rímskej škole. Hlavný obor jeho chrámovej hudby (93 omší, na 180 motet) sa zaskvel zlúčením kontrapunktického umenia so skutočnou ľudovosťou a prostotou. Jeho slávna šesťhlasná Missa papae Marcelli (a iné významné: šesťhlasná Assumpta est Maria a osemhlasná Hodie Christus) ukazuje, ako Palestrina vytváral melodické vety so vzornou deklamáciou. Podobnou vlastnosťou vyniká dvojzborové Stabat mater.
Velebne prosté sú Palestrinove Improperie, spievané dodnes v jednoduchej harmonizácii žalmového cantu firmu. Rýdzosť a ušľachtilosť Palestrinovho umenia našla niekoľko verných nasledovníkov v Taliansku a v Španielsku. Označujeme ich menom rímska škola. Felice Anerio (1560 – 1614) sa stal Palestrinovým nástupcom ako pápežský skladateľ. Bol jedným z redaktorov tzv. medicínskej edície gregoriánskeho chorálu. Tu patrí taktiež Gregorio Allegri (1582 – 1652), preslávený svojím Misserere v technike prostej harmonizácie, ktorú proti zákazu odpočúval a po pamäti napísal W. A. Mozart. Palestrinov sloh v Španielsku uvádza Tomas Luis de Victoria (1550 – 1611), skladateľ madridského dvora.
Zvláštne miesto v dejinách hudby druhej polovice 16.storočia zaujíma Orlando di Lasso (1531 – 1594), pôvodom Valon z Hennegavska.
Predstavuje svojím životom (pre svoj krásny hlas bol odvezený na sicíliu, potom v Miláne, nato konal veľké cesty po Francúzsku a nakoniec zakotvil v Mníchove ako dvorný kapelník) i dielom pravý typ medzinárodného a všestranného umelca. Vrcholná nizozemská technika sa mu stala základom, na ktorom budoval svoje diela, zachovávajúc zvláštny osobitnosť a hĺbku. Skladal francúzske chansony, nemecké piesne a jeho Magnum opus musicum predstavuje vrchol Lassovho motettového útvaru. Z dvoch tisíc diel sú najvýraznejšie a najslávnejšie Kajúcne žalmy Dávidove a Prosby Jóbove. Jeho zborové Echo, založené na protiklade f a p, žije v mnohých úpravách dodnes v repertoároch speváckych zborov.
