Palestrina môžeme zaradiť už na prechod doby renesančnej a barokovej, kedy
cirkev zahajuje boj proti nekatolíkom. Výtvarný sloh, preplnený ozdobami a
bohatstvom, priamo láka veriacich, hudobné umenie napomáha tejto snahe ohromujúcimi
prostriedkami, veľkými zborovými telesami a jasavou hudbou. Tieto ciele naznačuje
hlavne benátska škola, ktorú založil Nizozemec Adrian
Willaert (1490 – 1562) v Benátkach. Vtedy koncom 16.storočia strácajú
Benátky prvé miesto v zámorskom ibchode objavením novej cesty do Východnej
Indie a dusia silu svojho ľudu aristokratickým zriadením. Chrám sv. Marka
predstavuje feudálnu moc v Benátkach. Stavebné, priestorové vybavenie kostola
i dostatok hudobných nástrojov ukázali, ako materiálne podmienky určovali
hudobný sloh. Farebná zvukovosť a účinnosť skladieb benátskej školy bola daná
predovšetkým dvojzborovosťou aj trojzborom, prevádzaným na niekoľkých chóroch.
Pritom zbor hlasov sa striedal so zborom nástrojov . vieme, že Okeghem vytvoril
36 hlasnú skladbu a počuli sme už aj o 24 hlasnej skladbe. To boli výnimky
nizozemskej školy, tiež plné uplatnenie viac než 12 hlasov sa pravidelne uskutočňuje
v benátskej škole. Zásluhou benátskych majstrov, hlavne Giovanni Gabrieliho,
sa stáva nástrojová zložka rovnako oprávneným hudobným činiteľom ako súbory
hlasov.
Benátska škola udala tiež tón v obore nových organových a orchestrálnych foriem.
Sonáta (suonare – hrať) alebo sinfónia
sa nazýva skladba pre nástrojový súbor 3 – 22 hlasov (orchester), canzona
pre menšie nástrojové skupiny (komorná skladba). Ricercar
(ricercare – vynájsť), toccata a fantasie zastupujú
formy organovej hry. Ricercar „fugovane“ spracovával niekoľko tém a viedol
k slávnym fugám Bachovým, toccata bol stavaná väčšinou akordicky a fantasie
rozvíjala prácu s jednou témou, zvlášť na spôsob kolorovania, tj. rozmanitým
prikrášľovaním (figurácia) témy. Odtiaľto sa títo skladatelia nazývali koloristi.
Zvuková nádhera, nové formy a počiatky tzv. slohu koncertného (concerto =
závod), kedy proti sebe stálo niekoľko skupín v umeleckej súťaži, znamenali
pokrok do ďalšej budúcnosti.
spinety
|
 |
 |
Koncom 16.storočia dochádza v dejinách k novým
zmenám. Mení sa monumentálne staviteľstvo, sochárov a maliarov zaujíma človek
v akcii, v dramatickom a patetickom pohybe jeho tela i ducha. Vhodný výraz
si tu našla aj hudba. Nové – barokové umenie zobrazuje silný citový zážitok
človeka.
Barokový umelecký výraz je majestátny, mohutný, plný nádhery a pátosu. Chrámy
sú preplnené sochami a ozdobami, obrazy fascinujú svojimi farbami – hrou svetla
a tieňa. Hudba objavuje melódiu a rozpoznáva nesmierne možnosti nástrojovej
hry, nové reprodukčné schopnosti. Nový barokový sloh chce prispieť k lesku
dvora a salónov. V pozadí tohto nového vývoja v umení sú reformačné a protireformačné
snahy, ktoré ovplyvnili aj hudbu.
Baroková hudba predstavuje všestranné až hypertrofické rozvinutie renesančných
podnetov, súzvuk, ktorý bol v renesancii len výsledkom vedenia jednotlivých
samostatných hlasov a nepripisovala sa mu väčšia dôležitosť v období baroka
nadobúda veľký význam. Renesančné polymelodické myslenie sa mení na melodickoharmonické,
v ktorom je jedna vedúca melódia a akordický sprievod. Objavila sa teda sila
a dôležitosť harmónie, ktorá sa odvtedy stala neoddeliteľnou súčasťou európskeho
hudobného myslenia. Zaviedla sa technika číslovaného basu (generálny bas,
tiež basso continuo), t.j. spôsob notačného zápisu, v ktorom je najnižší hlas
udaný notami a akordické útvary číslami (všetky čísla majú význam intervalov
od basového tónu nahor). Ranný barok (1.polovica 17.storočia) zavedením melodicko-harmonického
slohu zjednodušil zrozumiteľnosť a komplikovanosť slova, pričom svetskú i
cirkevnú hudbu postavil na rovnakú úroveň. Zrovnoprávnil aj hudobné nástroje
s ľudským hlasom. Vo vyspelom baroku sa vyvinula kontrapunktická práca, t.j.
spájanie samostatných melódií na spoločnom harmonickom základe.
Spomenuli sme, že baroková hudba priniesla nebývalý rozvoj nástrojovej hry.
Po období, kedy v európskej hudobnej kultúre bola inštrumentálna hra v područí
hudby vokálnej, vznikli podmienky pre jej špecifický vývoj. Tieto podmienky
dozreli už v 16.storočí, ale k štýlovému a druhovému rozvoju nástrojovej hudby
došlo až v baroku. Ide o nasledovné formy a druhy: 1. vokálno-inštrumentálne
(opera, oratórium a i.), 2. inštrumentálne (concerto grosso, sinfonia, ouvertura,
suita), 3. komorné (sonáta sólová a triová) a 4. formy pre klávesové nástroje
(fúga, prelúdium, toccata, fantázia, variácie a pod.).
Významné miesto v dejinách barokovej hudby má tzv. florentská camerata, ktorá
prispela k vzniku monódie a opery. Vo Florencii, stredotalianskom meste s
veľkou umeleckou tradíciou, vytvorilo sa združenie hudobných teoretikov, skladateľov
a básnikov, schádzajúcich sa v rokoch 1580-1589 v dome grófa Bardiho a Corsiho.
Členovia florentskej cameraty – básnik Ottavio Rinuccini, skladatelia Jacopo
Peri, Giulio Caccini a Emilio de Cavalieri, ako aj teoretik Vincenzo Galilei,
otec slávneho fyzika Galilea Galileiho, boli odporcami komplikovanej vokálnej
polyfónie. Ich snahou bola zrozumiteľnosť spievaného slova, a to podľa antického
ideálu. Vincenzo Galilei vo svojom spise Dialogo della musica antica a della
moderna (1581) teoreticky zdôvodnil potrebu návratu k antickej jednoduchosti
a prostote. Preto florentskí hudobníci a skladatelia uvažovali, ako vzkriesiť
antickú drámu. Výsledkom ich činnosti bol nový sloh, tzv. monódia. Monódia
sa zakladala na požiadavke širokého uplatnenia výrazu spievaného slova. Monodiálny
spev má recitačný charakter a je podložený akordickým sprievodom, ktorý sa
zapisoval technikou generálneho basu.
Ešte významnejšie boli pokusy o reformu dramatickej hudby. Členovia florentskej
cameraty v snahe obnoviť starú grécku tragédiu nevedomky vytvorili nový druh
hudobnodramatickej formy – operu. Ottavio Rinuccini napísal libreto Dafne
a Euridice, ktoré zhudobnil skladateľ Jaccopo Peri (1561-1633). Prvá opera
Dafne z roku 1597 sa nezachovala, Euridice z roku 1600 sa zachovala a je prvou
operou v dejinách európskej hudby. V úvode k opere Euridice skladateľ vyjadril
svoj názor na novú hudbu (nuove musiche): vychádzajúc z umenia starých Grékov
považuje poéziu za hlavnú a hudbu za vedľajšiu súčasť dramatickej skladby.
Hlavnou zložkou tejto opery je recitatív, nakoľko skladateľ chce aby čo najviac
vynikol básnický text. Vytvára nový štýl tzv. stile recitativo (alebo stile
rappresentativo), ktorý sa úzko viaže na básnické slovo a jeho výrazovú silu.
Recitačný štýl je po melodickej stránke odvodený od deklamácie, z ktorej sa
vyvinul recitatív a z recitatívu ária.
Na Rinucciniho libreto skomponoval operu Euridice aj Giulio Caccini (asi 1550-1618).
Okrem opery významná je jeho zbierka Nuove musiche (1601), zbierka sólových
spevov so sprievodom a súčasne prvá zbierka malých vokálnych foriem (obsahuje
árie, madrigaly a pod.), ktorou sa stal zakladateľom piesňovej literatúry
a nového speváckeho štýlu.
Z Florencie prenikla opera do Ríma. Rímsku opernú školu založil Emilio de
Cavalieri (asi 1550-1602), bývalý príslušník florentskej cameraty. Jeho význam
spočíva predovšetkým v tom, že obnovil duchovné alegorické hry v novom monodiálnom
slohu. Priniesol recitačný štýl do cirkevnej hudby a vytvoril duchovnú operu
Rappresentazione di anima e di corpo (Predstavenie o duši a tele), ktorá sa
stala základom oratória. Nebolo to ešte oratórium v pravom slova zmysle, teda
cyklická vokálna skladba k modlitbe, ale skladba, ktorá tvorí vo vývoji oratória
dôležitý stupeň. Okrem toho, že sa v Ríme zrodila duchovná opera s alegorickým
obsahom, došlo aj k ďalším kvalitatívnym zmenám v samotnej opere. Rímska opera
nadviazala na prvé opery florentskej cameraty, ale na rozdiel od nej používala
vo väčšej miere zbory (preto sa hovorí aj o zborových operách rímskej školy)
a definitívne odlíšila recitatívny štýl od ariózneho. Po textovej stránke
tiež došlo ku kvalitatívnym zmenám: hlavnými postavami boli síce aj naďalej
antickí hrdinovia, ale konflikty boli inšpirované udalosťami z vtedajšieho
rímskeho života. Najznámejší rímsky skladatelia Luigi Rossi (1598-1653) a
Steffano Landi (asi 1590-1655) priniesli vo svojich operách nové komické prvky,
ktoré viedli k vytvoreniu neskoršej komickej opery (opera buffa).
V 17.storočí vynikla benátska opera a neapolská škola. Benátska opera sa vyvíjala
od roku 1637, keď sa tu otvorilo divadlo San Cassiano – prvá stála operná
scéna v Európe. Ťažiskom opery sa stávali sólové spevy (ária, duet), spojené
arióznym recitatívom, ktorý bol sprevádzaný continuom (čembalo). Zbory takmer
vymizli (zborovú operu vystriedala teda opera „sólová“), orchester sa uplatnil
hlavne v predohre (krátky fanfárovitý úvod, ktorý sa nazýval sinfonia), v
ritorneloch a tancoch. V benátskej opernej škole sa začína rozvíjať ária trojdielneho
typu (A-B-A), pričom jej melodika sa obohacuje o ľudové prvky. V operách predchádzajúcich
skladateľov bol veľmi obľúbený tzv. orfeovský námet. Osud speváka Orfea bol
zhudobnený asi 150 krát. V Benátkach prenikajú do týchto antických námetov
nové komické a parodické prvky, alebo sa zhudobňujú iné ľúbostné príbehy a
aktuálne námety z verejného života.
V polovici 17.storočia prenikla talianska opera do Francúzska. Roku 1671 bola
v Paríži otvorená Kráľovská akadémia hudby, ktorá bola predchodkyňou prvého
verejného divadla – Veľkej francúzskej opery. Zakladateľom francúzskej národnej
opery bol Jean Baptiste Lully (1632-1687), francúzsky skladateľ talianskeho
pôvodu. Pôsobil ako huslista v dvornej kapele kráľa Ľudovíta XIV., kde bol
súčasne aj hercom, tanečníkom a skladateľom inštrumentálnej hudby a opier.
Tanečné formy jeho opier, ako menuet, gavota, chaconne, bourée a iné, sa stali
známymi po celej Európe. Ťažiskom jeho opier bol majstrovský recitatív (accompagnato),
formovaný presne podľa vzoru, ako sa deklamoval v klasickom francúzskom divadle.
Ďalším podstatným znakom jeho opier bola predohra – ouvertura, ktorej Lully
dal schému: pomaly – rýchlo – pomaly (tzv. lullyovská predohra). Jeho tvorba
obsahuje 14 opier (najznámejšie sú Alceste, Roland, Armide), asi 20 baletov
a hudbu k Molierovým hrám.
V Anglicku reprezentuje opernú tvorbu Henry Purcell (1659-1695), organista
a skladateľ na kráľovskom dvore. Je autorom prvej anglickej opery Dido a Aeneas,
v ktorej spojil talianske a francúzske operné vplyvy sa staršou anglickou
hudobnou tradíciou. Komponoval aj hudbu k Shakespearovým hrám (Sen noci svätojánskej),
ďalej ódy (svetské kantáty), cirkevné a vynikajúce inštrumentálne skladby.
Vplyv talianskej opery sa prejavil aj v Nemecku. Významnými strediskami nemeckej
opery boli Viedeň, Drážďany a Hamburg. Benátsku tradíciu udržiaval Johann
Joseph Fux (1660-1741), dvorný organista, skladateľ a kapelník v dóme sv.
Štefana. Skomponoval partity, sonáty, omše a 18 opier, z ktorých najznámejšia
je Constanza e Fortezza. Je tiež autorom slávnej učebnice kontrapunktu Gradus
ad Parnassum (1725).